Hornatá oblasť Spišsko-gemerského masívu, ktorá sa pre svoje značné povrchové ako aj podzemné bohatstvá nazýva Slovenským rajom, je národný park. Približne v jeho centrálnej časti sa nachádza náhorná plošina „Kláštorisko“ (od 750 m do 800 m nad morom), odkiaľ je nádherný výhľad na celú Spišskú kotlinu. Strategickú pozíciu tohto priestoru si všimli a využili už i pôvodní obyvatelia Spiša, ktorí ho opevnili z dvoch relatívne prístupných strán (plocha o rozmeroch 480 m x 200 – 300 m). Najnovšie výskumy odkryli stopy osídlenia siahajúceho neskorej doby bronzovej (11. storočie pred Kr.) a potom starej doby železnej (okolo 600 p. Kr.), ktoré malo pevnostný charakter a s najväčšou pravdepodobnosťou slúžilo ako útočisko. Kontinuálne osídlenie je doložené v okrajových (severných) častiach Slovenského raja.

V priebehu 12. a 13. storočia bolo na mieste starého hradiska postavené nové, obohnané dvomi hradbami. Opevnenie sa nachádza v prístupnejšej západnej časti skalnatého masívu. Na opačnej severovýchodnej strane bola objavená strážna drevená veža, ktorá stála voľne. V jej interiéry (3,6 m x 4,6 m) sa našli dva hlinené hrnce z 12. a 13. storočia. Podľa písomných prameňov sa táto lokalita nazývala „Strážny vrch“ (Mons Speculationis) a „Skala útočiska“ (Lapis Refugii).

Približne v polovici 13. storočia sa Spišskí Sasi sa pustili do výstavby fortifikácie vrchu, ktorý obohnali hradbou v dĺžke až 1000 m (šírka muriva v rozmedzí 150 až 170 cm). Rozľahlá pevnosť, ktorá sa rozkladala na ploche 90 ha, slúžila ako refugium (útočište) v čase ničivých tatárskych útokov. To je aj dôvod, prečo spomínaný vrch dostal latinský názov Lapis Refugii, čiže Skala útočiska. Za hradbami postavili kláštor, ktorý potom slúžil ako prvé centrum rehole kartuziánov. Ako vyplýva zo zakladacej listiny z roku 1299 Spišskí Sasi darovali toto miesto kartuziánom, aby si tu postavili kláštor. Ten mal byť živou spomienkou na záchranu oblasti pred Tatármi. Prví kartuziánski mnísi, ctihodný otec Andrej a jeho spoločník, prišli zo Žiče (Seitz) v Slovinsku. V rokoch 1305 – 1307 dohliadali na stavebné práce pri budovaní kláštora. Zvolené miesto, vybrané priamo pre kartuziánov, pripomínalo Veľkú kartúzu pri Grenoble, kde v roku 1084 svätý Bruno založil túto rehoľu.

Kláštorný komplex sa nachádza uprostred zalesneného terénu a rozkladá sa na ploche približne 1 ha. Bol opevnený 1 m širokou hradbou, ktorá mala dva vstupy: severný (2,5 m široký) pre vozy a južný, ktorý bol otvorený dokonca i pre laikov. V jeho blízkosti sa nachádzal hospic s tromi miestnosťami, kostol ako aj ďalšie objekty, ktoré boli súčasťou horného kláštora. Takzvaný stredný kláštor kopíroval benediktínsky model, kde je krížová chodba napojená na svätyňu. Ďalej nasledoval priorov dom, jedáleň a rad budov poskytujúcich ubytovanie konveršom. Prísna regula rádu pripúšťala odklon od predpísanej jednoduchosti len v prípade kostola a kláštornej knižnice. Pôdorys samotného kostola opisuje obdĺžnikový tvar o rozmeroch 30 m x 6,5 m. Chrámová loď je ukončená polygonálnym presbytériom, v ktorom boli počas archeologického výskumu odkryté základy oltára. Do priestoru chrámovej lode, predelenej nosnou priečkou, sa vstupuje dverami z krížovej chodby. V južnej časti presbytéria sa nachádzala sakristia s točitými schodmi v rohu. Viedli na prvé poschodie. Tu bol archív. Kostol mal sieťovú klenbu s chórom umiestneným v jeho západnej časti. Podlaha bola vydláždená kamennými dlaždicami štvorcového formátu. Archeologický výskum priniesol množstvo architektonicky vzácnych kamenných artefaktov, z ktorých sa mnohé zachovali na svojom pôvodnom mieste (nosníky, obklady okien a dverí). Architektúra dolného kláštora, ktorý tvorí priestranný dvor (40 m x 40 m) obklopený impozantnou krížovou chodbou, bola naplno podriadená životu a základným princípom kartuziánov. Na chodbu sa napájalo 9 ciel kartuziánskych otcov. Ich pôdorys opisuje približne tvar štvorca (10m x 10m). Všetky cely boli od seba navzájom oddelené záhradkami. V blízkosti kláštora sa nachádzajú pozostatky dvoch umelých jazierok, ktoré tvorili neoddeliteľnú súčasť kartuziánskeho kláštora. Dosiaľ sa nepodarilo lokalizovať hospodárske budovy určené pre dobytok. Náleziská konských kopýt a kováčskeho náradia nasvedčujú, že v rámci kláštora sa nachádzala aj kováčska dielňa i stajne pre ťažné kone. K najväčšiemu rozmachu a prosperite kláštora došlo na prelome 14. a 15. storočia, kedy bol kláštor sebestačne fungujúcim organizmom. 15. storočie prinieslo oheň a ničenie, po prvý raz z rúk husitov, neskoršie od tých, ktorí sa nazývali bratríci a usadili sa v tesnej blízkosti na Marcelovom hrade, lokalita Zelená Hura. Po súhlase a povolení Generálnej kapituly sa mníšska komunita presťahovala do Levoče, kde si za hradbami mesta postavila nový kláštor. Avšak, ostali tam len na krátky čas, pretože ako spomína anonymný kronikár: “…zvolili si radšej život na odľahlejšom mieste a v tichu samoty ako slúžiť Bohu v mestách. ” Vrátili sa teda opäť na Skalu útočiska a počnúc rokom 1478 začali kláštor rekonštruovať. Na prelome 15. a 16. storočia tu viedli renovačné práce skúsení majstri, ktorí sa predtým podieľali na výstavbe luxusných pohrebných kaplniek pre rod Zápoľských v Spišskom Štvrtku a Spišskej Kapitule. V rámci opráv a sanačných prác došlo k viacerým modifikáciám; bola vymenená napríklad podlaha a pôvodné kozuby nahradili kachľové pece s efektívnejším vyhrievaním. V prvej polovici 16. storočia kláštor na Skale útočiska stratil svoju funkciu. Politické podmienky v Uhorsku, najmä po bitke pri Moháči, sa dotkli i samotného kláštora. V roku 1543, kláštor napadol lúpežný rytier Matej Bašo z Muránskeho hradu. Po vyplienení prispôsobil kláštorný objekt vojenským potrebám. Mnísi s generálnou prestavbou kláštor opustili a presunuli sa do kartuziánskeho kláštora v Lechnici (Červený kláštor) pri Dunajci. Kláštorný komplex na Skale útočiska bol po nariadení Generálnej kapituly zbúraný a viac už nebol obnovený.